Deutcher wachtelhund
Nemecký prepeličiar (Deutscher Wachtelhund)
Prepeličiar je potomkom menších dlhosrstých psov, ktorí sa od stredoveku používali v Nemecku, hlavne v lesnatejších revíroch, pri love nielen prepelíc, ako by sa dalo predpokladať z jeho názvu, ale boli všestrannými poľovnými psami na všetky druhy pernatej i menšej srstnarej zveri.
Tento nemecký sliedič, v starej nemeckej literatúre často nazývaný „Stöber", bol obľúbeným psom ľudových poľovníkov takmer na celom území Nemecka ešte v prvej polovici 19. storočia, potom ho však začali vytláčať moderné, ušľachtilejšie anglické španiele a pôvodný prepeličiar sa stával v revíroch čoraz zriedkavejšie používaným psom. Praktický poľovník Fridrich Robert z Weisswasseru začal preto v roku 1897 hľadať, takmer po celom Nemecku, typické jedince a s niekoľkými, u ktorých boli overené ich poľovné vlastnosti, začal čistokrvný chov prepeličiara. Pridal sa k nemu ďalší chovateľ Jacobi zo Sarstedtu a týmto dvom poľovníkom sa podarilo, najmä pomerne úzkou príbuzenskou plemenitbou, zakrátko vytvoriť exteriérovo vyrovnaný typ sliediča s veľmi dobrými vlastnosťami. Hoci sa v literatúre často uvádza, že na vzniku tohoto plemena sa podieľali aj anglický kokeršpaniel alebo špringeršpaniel, samotní prví chovatelia tvrdili, že v chove použili len nemecké psy. Už v roku 1903 si založili Klub chovateľov prepeličiara a o päť rokov bolo plemeno aj uznané za samostatné. Chov však začal stagnovať, medzi poľovníkmi nebol oň veľký záujem a zdalo sa, že ako plemeno prepeličiar zanikne. Keď existovalo už len niekoľko jedincov, chovu sa predsa len ujali niekoľkí zanietení chovatelia, pod vedením skúseného R. Freisa, ktorý bol neskôr i jedným zo spolutvorcov nemeckého poľovného teriéra. Znova, na základe použi- tia príbuzenskej plemenitby, obnovili chov a vhodnou propagáciou dosiahli, že sa prepeličiar dostával do povedomia chovateľskej verejnosti a postupne sa začal rozširovať medzi poľovníkmi ako výborný, všestranný sliedič.
Dnes je v Nemecku obľúbeným poľovným psom, inde však patrí k vzácnejším plemenám. Podľa štandardu má prepeličiar pripomínať menšieho nemeckého dlhosrstého stavača s kratšími nohami, nesmie však pôsobiť dojmom krátkonohého psa. Hlava je suchá, lebka i tvárová časť sú približne rovnako veľké. Chrbát hnedého nosa je rovný alebo mierne klenutý, papuľa jemne zašpicatená, tenké pysky dobre priliehajú k čeľustiam, ale tvoria i menší kútik. Nie príliš dlhé uši sú vysoko a široko nasadené, visia plocho, bez otáčania tesne za očami. Silný, stredne dlhý krk bez laloku prechádza peknou líniou cez vysoký a dlhý kohútik do chrbta. Zvlášť šija musí byť silná a svalnatá, aby pes dokázal prinášať i ťažšie kusy zveri. Dĺžka chrbta má byť o niečo väčšia ako výška v kohútiku. Na rovných končatinách má silné kosti a dobre vyvinuté svalstvo, čo z neho robí pohyblivého, vytrvalého a silného psa, ktorý aj v najťažšom teréne a snehu vydrží pracovať celý deň. Vysoko nasadený chvost je v kľude nesený dole alebo najviac v rovine chrbta. Väčšinou sa kráti o tretinu až polovicu. Srsť je hustá, vlnitá, dlhšia, silná, nikdy nie hodvábna, priliehavá alebo mierne zvlnená, na ušiach, krku a chrbte sa môže kučeravieť. Prepeličiar môže byť jednofarebne hnedý alebo hnedobiely v rôznych odtieňoch. Jednofarebné jedince môžu mať biele odznaky na hrudi a tlapkách. Výška psa je 46 - 50 cm, sučky 40 - 45. Výborné jedince môžu byť o 1 - 2 cm vyššie.
Nemecký prepeličiar je nesmierne pracovitý, húževnatý poľovný pes, ktorý neúnavne pre-hľadáva i to najhustejšie krovie, na stope je vždy hlasitý, niekedy je až teriérsky ostrý na škodnú. Je prirodzeným prinášačom, ktorý ide po zver ochotne i do najchladnejšej vody. Výborné výkony podáva na pofarbenej stope, ktorú drží spoľahlivo. Je škoda, že aj u nás dávajú poľovníci prednosť pred nim skôr anglickým španielom, pretože prepeličiar je tiež pekný, ušľachtilý pes, ktorý je veľmi inteligentný, učenlivý a poslušný.
Ing.Ján Zajac
